Dnes som prišla z práce prvý krát v tomto týždni presne o piatej. Čo by sa dalo považovať za úspech. Áno, mala som mať úspešný týždeň za sebou, namiesto toho prišiel dnes domov môj duch prezlečený v mojom tele, ktorý takmer zvalcoval Jednorožca v chodbe, bezducho sa opýtal, kde sú deti, sadol si do kuchyne a v tichosti si zapálil. Keď Jednorožec o chvíľu prišiel z obchodu, spravil mi po piaty krát kávu v tomto týždni, smutne som začala klásť banálne otázky, či sú deti naučené, ako mu dopadla prehliadka u lekára, že ma tie výsledky tešia. Všetko bez zjavných emócií. Tie som nechala, tak ako už niekoľko krát pred tým v mojej práci. Po chvíli som sa mlčky rozplakala a hrdelným, polotichým a polohlasným hlasom som povedala:
"Chcem odísť z práce."
Nasledovali otázky, nasledovali odpovede. Vysvetlenia, hľadali sa riešenia, napísala sa správa kamarátke pri ktorej boli žabky, aby už prišli domov. Prišli domov, objala som ich, spýtala som sa čo bolo v škole, spravila sa večera, pobalili sa veci k Dedovi, najedlo sa, žabky odišli k Dedovi, na chvíľu som si zapla PC, naštartovala Facebook, spustila ICQ, aby po chvíli ticha som všetko vložila do lišty a prešla k hre v karty. Nemo, mlčky, mechanicky som behala s myšou v ruke a presúvala kartu z karty na kartu. Bez úspešne. Počítač dnes bol opäť šikovnejší ako ja.
Vlastne, dnes všetci boli šikovnejší ako ja.
Ocitla som sa v práci plnej intríg, pololží, a poloprávd, v práci, kde slová niekoho, kto má v hlave nasraté majú väčšiu cenu ako vaše čisté svedomie, s ktorým nemôžete dokázať absolútne nič. Bezmocnosť, zrada, poníženie. Zrejme to mám niekde v pracovnej zmluve. Hm. Slová, ktoré mi adresovala šéfka zaboleli. Slová, ktoré zo mňa robia nečestného, neschopného a nezodpovedného človeka. Slová, proti ktorým sa neviem, nemôžem, nedokážem brániť. Slová, ktoré hovoria všetko a pritom... nehovoria nič. Pretože ja sama viem, že taká nie som. Stala som sa nepohodlnou. Nepohodlnou pre kolegyne, ktoré si potrebujú každý deň frcnúť v práci, používajú vulgárny slovník, ktoré sa vyvyšujú a pritom ich intelekt o tom nenasvedčuje. Stala som sa nepohodlnou, pretože ma nebavilo s nimi chľastať, pretože som nemala za potrebu odrbávať, kydať na šéfku. Skôr si ju zastať a tým som sa stala ešte viac nepohodlnou. A práve šéfka na túto hru naletela. Čo už. Mrzieť ma to mrzí. Neskutočne ma to mrzí.
Po chvíli, keď FB, aj ICQ nedávalo ani obraz, ani zvuk, a keď ma prestalo prehrávať nad počítačom (prehier bolo na tento týždeň viac než dosť), som všetko pekne krásne povypínala. Žabky boli pri Dedovi, mala som celú našu komnatu pre seba. Na poličke pri posteli mi už dva mesiace zapadala prachom kniha - Príliš osobná známosť. Zapla som si malú lampičku a začala som ju, zababušená v perinách, v ktorých mi voňali jediné moje dve istoty v mojom živote, pomaly čítať. S ľahkosťou, bezmyšlienkovo, bezspomienkovo na to, čo ma dnes zničilo, a čo mi chcelo zobrať kúsok mňa.
Dočítané.
Po takmer dvoch hodinách som zatvorila knihu, na tvári som cítila slané slzy, ktoré ma neskutočne štípali, zvlášť na mieste nad mojim ľavým kútikom, kde sa mi predvčerom vytvoril škaredý herpes. Vstala som, bez emócií som Jednorožcovi v obývačke pri telke oznámila - práve som prečítala celú knihu. Jeho reakciu - hm, šikovná som prijala. Nič, len prijala. Zapálila som, šla som sa umyť....
... zrkadlo... nepriateľ... Vlastne nie, priateľ. Priateľ, ktorý vám vždy ukáže pravú tvár. Mne pred pár minútami ukázal tvár celú červenú od sĺz, od sĺz, ktoré som potrebovala ako soľ, ktoré však neboli vyvolané mojimi skutočnosťami, ale "obyčajnou" knihou. Knihou, v ktorej bol napísaný jednoduchý príbeh. Klasický scénar, ktorý sa skutočne môže stať.
Pod očami som si našla kruhy. Keby bolo ráno, dalo by sa to pochopiť. A vlastne, ono sa tie moje kruhy dajú pochopiť aj v túto hodinu. Je v nich všetko, čo mi tento týždeň nadelil.
V tom zrkadle som si pripadala strašne stará. Ako zabudnutá slivka na strome, taká suchá, šedivá, nechutná, s červíkom na ľavej strane (môj herpes). Umyla som si tvár. Dokonca aj čistá voda môže zaštípať.
Tak ako čistá pravda.
Tak ako čistá lož.
Tak ako bezmocnosť.
Tak ako falošnosť.
Tak ako podrazy od kolegýň.
Tak ako fakt, že viete, že ste niekto iný ako si niekto o vás myslí.
Tak ako viete, že to nemôžete dokázať.
Tak ako vás vie miestami zaštípať život.
Nepýtam sa prečo, dnes to nechcem vedieť. Dnes neviem v podstate už takmer nič. Slivka stratila svoju šťavu. Aj keď čo by som teraz dala za pohárik dobrej slivovičky. :) Dnes, teraz viem len jedno...že príliš osobné známosti na pracovisku nie sú. Že je to len faloš a pretvárka. A že je to presne tak ako v detskej riekanke.... ententiky, dva špendlíky.... ty musíš ísť z kola von!!!!!!
Dnes viem, že som neskutočne unavená z ľudskej hlúposti, z intríg a falošnosti. Dnes viem, že v takom svete nechcem žiť.
...pôjdem.... v tom kole mi začalo byť dobre na zvracanie.
A tie dva špendlíky z tejto hry nech sa zapichnú kde len chcú...
Ententiky, dva špendlíky....
10.09.2010 23:13:11
Komentáre
barka,
kto je 1-rozec?:-)
Bonniečka
Toto sa v čisto ženskom kolektíve stáva. Viem, že mnohí ľudia majú za sebou podobnou skúsenosť, žiaľ. Ozrejmiť si veci so šéfkou sa proste nedá, to by musela dôverovať mne a nie ľuďom, ktorí si ju kupujú lacnými rečami a poza chrbát....
1-rožec je môj dlhoročný priateľ - kamarát. No a momentálne spolu už tri mesiace bývame. :)
Baruska
Po jednom konflikte so sefkou, ked som uz bezmocnostou a nepochopenim z jej strany na nu kricala, ci nevidi tu falos, nechutnosti...som pochopila, ze ona to nielen, ze nevidi, ale kazde moje slovo brala ako utok na nu, nadriadenu a utok na ostatne...tak som so skripajucimi zubami stichla, doma sa vyplakala a teraz, aj ked sa ma pyta na nazor, vravim len nic nehovoriace frazy...nad vodou ma drzi robota, tej je pozehnane, je za nou schovanych mnozstvo ludi, s ktorymi spolupracujem, s ktorymi mam korektne vztahy a uz kvoli nim sama neodidem...je vsak mozne, ze teraz, ked sa vsade prepusta, zrataju sa mi vsetky hriechy - otvorenost, uprimnost, kritika aj voci nadriadenym a pojdem bez ohladu na to, ake mam pracovne vysledky.
Podchvilou su hrozne dni, no aj tie prejdu a opat sa vyjasni...a...tiez som povazovala tri kolegyne za uzasne kamaratky, na ktore sa da spolahnut, zdoverit sa im bez strachu, po 13 rokoch som zistila, ze to nie je take ruzove a boli to...treba to prekonat a ist dalej, pritom sa usmievat, nech zavidia:)
viem,ze hej,
ide o to,ake su dalsie pracovne moznosti a jak moc tu pracu potrebujes.ked moc,treba si to zrovnat ako hanka a najst si motivacie,ked nie moc,treba vysmahnut a najst si nieco inspirativnejsie.
fiha:-)a co ten nick?je taky ojedinely,alebo mu rastie nejaky hrb na cele?:-))
Hanka, Bonnie
Nemôžem sa ozvať. Nemôžem protestovať, lebo sa to otočí proti mne. Ale viem, čo môžem spraviť. Otočiť svoju usmiatu tvár k slnku a všetky tiene padnú za mňa. :)
Bonniečka....My ženy sme skutočne niekedy ako sliepky. Pre túto slepačú vlastnosť mám rada mužský kolektív. Mám rada ich zmysel pre humor, aj keď miestami cynický a sarkastický, mám rada ich pohľad a nadhľad na vecami, mám rada miestami tú ich pragmatickosť. Proste mám rada mužov. Nielen preto, že som žena. Hlavne preto, že som človek, aký som.
Jednorožec... takých ľudí človek v živote len tak nestretne, ja som mala to šťastie. Je to muž, ktorého si nesmierne vážim pre jeho múdrosť, vzdelanosť, intelekt, pre jeho dušu, srdce a myseľ. Človek ktorý je ojedinelý, ktorý je výnimočný... Človek, ktorého mám nesmierne rada, aj keď ma niekedy tie papieriky od cukríkov, čo necháva na stolíku vytáčajú :)))
tak asi,
som tusila,ze ten nick asi vychadza z tychto dovodov:-)neostava mi nez gratulovat ti:-)co tam po papierkoch:-))
Baruska, je co zavidiet, ver mi:)
Tie, co maju peniaze zistuju, ze to zdaleka nie je vsetko, ze peniaze same o sebe nie su stastim, takze ich nespokojnost sa obracia voci vsetkym...
Moje tiezkolegyne ma napriklad ohovarali aj preto, ze sa v robote smejem, vtipkujem, vymyslam vselijake akcie a mam pritom obrovske problemy, vraj nemozem byt normalna:)
Nie som typ, co chodi od kancelarie ku kancelarii, vsade sa vyzaluje so smutnym ksichtom - a ´la lutujte ma...
svoju bolest vykricim len pred par ludmi aj to nie vzdy...
mnoho raz som mala pocit, ze uz dalej nemozem, ze to uz nezvladnem a hla, stale som tu, akosi som to zlé preliezla, podchvilou je dovod aj na radost, usmev, orieskovu cokoladu:)
Vydrz, mas pri sebe plece na opretie sa:)
Dievčatká moje zlaté
A ešte niečo, ste fakt zlaté... ale aby bolo jasné...Ja a Jednorožec.. my skutočne len spolu bývame.. žiadne partnerstvo, žiadna láska, len čisté priateľstvo - kamarátstvo :)
to vies,ze ti
to je zaujimavy model s tym 1-norohym...nefunguje chemia,alebo je teply...?:-)nehovorim,ze to neni dobry model,len malicko nestandardny:-)
Bonniečka
barka,
barka
daj si Ty moja "Slivka" radšej dobrej slivky s Jednorožcom, pozri na krásny svet von... a skús si uvedomiť, že nežiješ pre prácu, ale žiješ pre seba, svoj život.. a hoci Ťa dobre nepoznám, ale verím, že Tvoje hodnoty života sú inde ako v práci a v ohováraní... prajem Ti krásny dnešok, lebo zajtra už bude minulosťou... a krásny víkend, lebo ani ten sa nevráti:) Paaaaaaaa
Ja viem