barka

Do trávy pokrytej rosou

sadám si.

Nohou tak hriešne bosou

v rieke pokojnej,

kamienky umývam si.

Pramienky slnka do očí mi padajú,

mlčky tak môj pohľad tajomne skrývajú.

Ja ľahám si do trávy,

jej šepot zelený,

zvedavo počúvam

a mlčky sa s ňou v tichosti zhováram.

Na brehu rieky ležím si nevinne,

nech život v tichosti bezomňa si chvíľu plynie

a zrazu nohou tak hriešne bosou

kamienok pre šťastie nachádzam...

Na dne samotnom šťastie postretlo ma,

zo srdca temného odišla tma

a tráva prehovorila hlasom pokojným,

o tom, že každý právo ma byť šťastný.