Únava sadá mi na viečka pomaly,
miznú sny, aj z nich hlavné postavy,
do vzduchoprázdna každú noc padám,
len tak potichu, už nič nehľadám.
Ráno budím sa do atmosféry života,
presne toho, čo žije si mimo mňa.
Som účastníkom bežnej existencie,
no to, čo je vo mne, už nik nevie.
Kalendár plní sa dňami prežitými,
noci snami nesplnenými
a dni pomaly ale isto si plynú,
roky na mojej duši pribúdajú.
Možno sa zdá, že prázdno žijem,
no len ja sama dobre viem
ako to v skutočnosti je,
aká som, a kto vo mne je.
Smútok? Chlad? Bez citnnosť?
Možno je to skutočnosť,
a možno len ďalšia moja cnosť
dostala pekne na frak.
Komentáre
Ahoj:)
Áno viem ten čas, ten mrcha čas letí a škoda každej premárnenej minúty, ale život nebol a nikdy nebude spravodlivý . Je to kruté, ale je to tak . Mimochodom to vôbec nebola žiadna hala-bala , ale pekný článok o ľudských pocitoch :)
Dúfam, že už dávno spíš , ale aj tak ti prajem dobrú noc a krásny zajtrajšok a drž sa :) !