Múza sa vrátila.
Neviem presne, ktorý deň to bolo, a zrejme to nie je podstatné. Ale vrátila sa. Presne tak ako odišla. Pomaly, po tichu, po špičkách, bez rozlúčky.
A presne tak aj prišla. V studených zimných dňoch, počas dlhých večeroch, keď som sa hriala horúcim čajom, pomaly sa začala vkrádať do môjho života, potíšku, aby nenarušila môj život, aby ma nevytrhla z jeho kontextu, aby som sa jej nezľakla, a nezutekla pri prvom náznaku, že je opäť tu.
Najprv som si myslela, že je to len akési deja vu... akýsi prelud, niečo čo možno len cítim, no v skutočnosti nie je. Niečo ako fantómová bolesť, s ktorou má čosi spoločné. Bolí, keď jej niet.
Nechcela som tomu veriť. Po rokoch som skutočne nechcela tomu veriť. No práveže až po rokoch začali dni, slová, vety, gestá, povedané, no hlavne nepovedané a zažité akosi pekne krásne do seba zapadať. Ako kúsky puzzle.
A dnes?
Dnes viem, že Múza sa skutočne vrátila, aj keď nepoznám ešte presne jej tvár, jej vôňu, či chuť, viem že tu je. Aj keď ďaleko, predsa len akosi oveľa bližšie, ako tie predchádzajúce. Až mám z toho zimohriavky. Zimohriavky na srdci. A strach. Nie však taký, ktorý vás miestami paralyzuje, ale taký prirodzený. Strach sama o seba. O svoj pokoj na duši. O to, čo nikto ani len netuší. O to, čo v podstate som tak dlho nechcela. A predsa....
Dnes si uvedomujem, že sa môže stať čokoľvek. V mojom živote sa môže stať čokoľvek. A nemusíš pri tom spoznať niekoho nového, zažiť niečo nové, nemusíš spadnúť, aby si vstal, nemusíš stratiť, aby si získal. Stačí len keď budeš žiť. Aj keď možno zatrpknute, prirealisticky, priprísne voči sebe samému. Stačí žiť. Tak ako ja. Aby som v prítomnosti mojej znovu nájdenej Múzy prišla na to, že aj napriek tomu, že "stratená blúdim", už viac nezablúdim.... A možno... možno mi práve tá Múza prinesie môj odhodený kompas, ktorý som odhodila pred pár rokmi...
... usmievam sa... :)
Múza
30.03.2011 22:26:41
Komentáre
Bárka,