Celý týždeň sa nesie v zvláštnej nálade. Možno je za tým akási divná konštelácia hviezd, alebo zhoda náhod, či slová vypovedané niekým, či skutky, či je jednoducho niečo za tým. Nepodstatné. Možno nie sú podstatné ani moje pocity, ako skôr poznanie, ku ktorému som prostredníctvom tých ľudí, či skutkov, či pocitov, prišla.
Niekoľko týždňov, mesiacov, a žiaľ aj rokov, som si myslela, že je to pocit samoty, ktorý ma z času na čas uvrhne do depkujúceho obdobia, kedy nemyslím, kedy fungujem ako mŕtvola na dovolenke, a že to miestami nie je ani tak pocit samoty, ako aj skutočný samotný fakt (teda mám na mysli partnerskú samotu, keďže už niekoľko rokov som single). V tomto depkujúcom období som si častokrát kládla otázku, čo asi také robím zlé, či som skutočne taká škaredá, a nepríťažlivá, či za všetkým je ďalší fakt, že som slobodná maminka dvoch detí. Jednoducho som sa pýtala, čo také robím zlé, že o mňa nezakopne niekto, o koho by som zakopla ja. Pretože v podstate z času na čas niekto o mňa zakopol. No buď bol ženatý, alebo zadaný, alebo žil priďaleko, alebo jednoducho bol "dobrá duša", ktorá bola pre mňa maximálne nepríťažlivá a chýbala jej živelnosť. Častokrát som prehodnocovala svoje "požiadavky" na muža, ktorého by som chcela, na vzťah, aký by som chcela mať. Pri všetkých tých prehodnocovaní som v podstate prišla na to, že moje nároky nie sú nesplniteľné, že napriek tomu, že nie som žiadna modelka, nie som ani najškaredšia žena na svete, že aj keď nemám tučné konto, a mám problémy, roky ubiehajú, nie som ešte súca do starého železa.
Navonok by teda malo všetko fungovať. Ale nefunguje. Viem, nemám čakať. A v podstate ani nečakám, len mi je z času na čas smutno... to je všetko... Z času na čas príde na mňa potreba nie bohapustého...sexu, to nie, len jednoducho potreba ľudského tepla, mužskej vône, pohladenia, pochopenia, poláskania... slovného, duchovného...
Žijem takto už niekoľko rokov, a skutočne som vyrovnaná so skutočnosťami, viem, ako to na tomto svete chodí... Viem, že napriek všetkému mám strašne veľa... Mám úžasné dcéry, ktoré ma milujú, o čom svedčí krásny krvavočervený karafiát, ktorý som dostala na Valentína, z lásky pre lásku. Mám priateľov, ktorí si ma vážia a majú ma radi takú aká som. Ktorí mi pomôžu, keď moje telo akosi prestáva fungovať. Ktorí ma rozosmejú, i rozplačú. Ktorí ma jednoducho ľúbia a ja ich.
A potom... konečne.. po niekoľkých rokoch, po celotýždňovej depke som pri včerajšom písanom rozhovore s kamarátom prišla na to, že to nie je samota... že veď nie som sama... že som si vedomá, čo mám.. a som za to vďačná... že nemôžem sa skrývať za samotu, lebo tá tu nie je... nie je to pocit samoty...ale pocit prázdnoty.... Cítim sa proste niekoľko rokov prázdna...
Čo je lepšie? Byť sám, alebo sa cítiť byť prázdny?
Neviem.. vždy niečo chýba.. raz je to niekto, raz niečo..
Presné a jasné zadefinovanie problému je prvým krokom k jeho odstráneniu. Viem teda, že sa cítim prázdna... a konečne nastal asi čas sebecky hľadať niečo, čo túto prázdnotu zaplní... Pred niekoľkými rokmi to bol aj tento blog... preto sa po dlhej odmlke k nemu vraciam... Nie nostalgicky, zdepkovaná týmito dňami, ale s novým svetielkom, s myšlienkami, ktoré vyťukávam pri počúvaní Etty James možno spejú k tomu, aby sa to prázdno rozplynulo...
Človek môže mať všetko, alebo môže mať trochu menej, jeho život môže byť stereotypným, a možno prichádza o ilúzie, pokiaľ však pocíti prázdno možno to znamená, že má srdce plné priestoru, ktoré treba zaplniť... a kým je tento priestor žije... a má šancu žiť ho naplno...
O samote a prázdnote...
17.02.2012 18:41:13
Komentáre
barka
a tak veľa píšeš o mne../som dievča neskromné!:-)/..
proste-ženská duša je tá-čo ju život veľmi skúša..čo sa cíti aj medzi ľudmi nepochopená a sama..
čo sa chlapa týka-sny sú krajšie-než realita..
a máš tak veľa..dcéry-zatiaľ-kým nenájdu "lásku"...priateľov..kolegov..
písala si kedysi-že aj domáceho priateľa-to je tak veľa!!!
a vieš-koľko ťažkostí..problémov..nemusíš riešiť..ked nie je ON?
..no želám ti:
nech príde vysnívaný tvojho srdca šampion..
ja tvojej prázdnote rozumiem..prečo..len ja dobre viem..
moje deti si svoj život stovky km daleko žijú..
práca..kolegovia..po čase ťa už neoslovia../ked budeš v.v./
spolupútnik nie je vysnívaný princ
=čo s tým?=
čas plynie
s tým-čo máme-akotak spokojne žime..vravím si..
život je to-čo žijeme..nie to-čo chceme..:-(
snívaj-dúfaj-ver...a čo dáva-ber..
:-)
Ps.:
keby si mi bola susedka-mala by som ťa rada-pozvala by som ťa na kávičku...pohladila utrápenú hlavičku..povedala dáky vtip..snád..snád bolo by nám "líp"...
človek
Radôstka moja
Nemať JEHO je možno miestami aj výhoda, to si uvedomujem, keď vidím ako priateľky riešia neriešiteľné, či neriešia riešiteľné. Mohla by som teda cítiť, že som miestami vo výhode. :) A miestami sa skutočne aj tak cítim. Plne si uvedomujem, čo mám. A nevymenila by som to za žiadneho chlapa. Asi to tak má byť, že nemôžeme mať všetko. No miestami sa objaví tá hnusná otázka PREČO? :)
Ako si napísala, rozumieš mojej samote, a pomenovala si to presne a trefne. Žijem, snívam si, verím v lepšiu budúcnosť... no, čo bude v nej, iba Ujo tam hore tuší.. :)
Ďakujem za písmenka a posielam úsmev. :)
Matahari
bárka
..Vďaka...