Uf.... pekný vek.. jednodesaťročie materstva mám úspešne za sebou. A pritom akoby to bolo len včera, keď som to malé strapaté, s azúrovo modrými očami, a postavičkou a lá Michelin, držala v náručí, kým som poctivo doroďovala placentu.
Áno, je to presne desať rokov, čo mi povedali.. pani XYZ máte dcérku. A mne sa vtedy zatočila hlava. Ani nie z faktu, že som matka, ako z faktu, že som neporodila syna, a teda môjmu už ex som porodila jeho tretiu dcéru, moju však prvú.
Vtedy som nemohla tušiť niečo oveľa dôležitejšie. Že napriek tomu, že vtedy som to cítila ako osobnostnú prehru /pretože som nesmierne chcela byť lepšia ako pani predomnou - dnes sa na tom neskutočne smejem/, dnes to vnímam ako neskutočnú výhru.
Z relatívne malého strapatého azúrovomodrého klbka, vyrástla slečna s prirodzeným blond melírom vo svojich plavých neskutočne hustých a nádherných vlasoch, s neskutočne veľkými zelenými očami, a nádhernými mihalnicami. Len sa opäť približujeme k postave a lá Michelin. :) Slečna, za ktorou sa obzerajú chalani (áno, už v tomto veku!!!!! :( ), nedajú jej pokoj a ich argumentom je jednoducho... ale keď ona je taká pekná, slečna ktorá má v sebe neskutočnú empatiu, porozumenie, neskutočne zdravý a šťastný smiech, slečna, ktorá mi je neskutočnou oporou v dobrom i zlom, slečna, ktorá viac dáva ako berie, slečna, ktorej momentálne najväčší problém je strach z puberty, pretože nechce mať menštruáciu :), slečna, ktorá by si zaslúžila oveľa oveľa viac, ako priemerné dieťa z priemernej rodiny (a teraz to nepíšem len ako matka, ale predovšetkým ako človek), slečna, ktorá potrebuje lásku, a ktorá lásku v srdci má, má cit pre spravodlivosť, pre miestami aj nezodpovednú detskú zodpovednosť, ktorá mi je miestami ako sestra, nie ako dcéra, slečna, ktorá pri všetkom ostáva neskutočne skromná a dokáže sa tešiť z obyčajných náušníc, akoby boli zlaté.
Pri všetkých tých superlatívoch, ktoré sú maximálne objektívne (ľudia, ktorí túto zelenookú slečnu poznajú, určite budú súhlasiť) som však nenapísala jedno podstatné. Je jeden velikánsky rozdiel medzi pocitmi tesne po pôrode a pocitmi dnes. Milovala som ju stále, o tom niet pochýb, aj vtedy keď som si želala, aby bola chlapcom (no ona v podstate aj miestami je :)). Milujem ju aj dnes. O tom tak isto nie je pochýb. No dnes viem, že nás nespája len puto medzi matkou a dcérou, ale puto.. puto.. puto spriaznenosti, puto, ktoré je medzi nebom a zemou, puto,ktoré sa nedá opísať, ktoré je darom z nebies...
Dnes viem, že ona je mojou chýbajúcou polovičkou a viem, že ona to cíti presne tak isto. My dve jednoducho patríme k sebe. Máme ešte jednu žabku, no o nej vieme, že je samorast, že si poradí, že nás opustí, a že nás bude milovať, no viem, že práve táto slečna, dnes už desať ročná, tu bude vždy len a len pre mňa....
Ďakujem žabka moja za to že si. Že si moja, že si žena, že si moja dcéra.
Byť matkou je skutočne úžasné. Aj napriek pocitom, že si myslíme, že naše materstvo nie vždy zvládame na jednotku, že by sme chceli naším deťom dať viac, alebo aspoň to, čo by si skutočne zaslúžili a vieme pri tom, že to žiaľ nie je v našich silách. Byť matkou je najlepšia vec, ktorá sa mi pred desiatimi rokmi stala. A verím tomu, že v týchto dňoch to potvrdí aj moja sestra, ktorá sa o jedno desaťročie síce oneskorila, ale vďaka bohu, aspoň môžem byť "prudko inteligentná".:)
Som nesmierne rada, že napokon mi pred desiatimi rokmi dali do rúk práve JU. Moju slečnu, moju chýbajúcu polovičku...
Všetko najlepšie žabka moja!
S láskou Tvoja nepodarená maminka.
Komentáre
vsetko najlepsie:)))
tento den je aj u nas zvlastnym - obaja dedkovia boli Tomasovia, brat by mal narodeniny, keby este zil a keby moje manzelstvo neskrachovalo, tak dnes slavim dalsi jeho rok...
Barka,
Pozri, obycajna rodinka je neobycajne krasna ak tam nechyba laska a nie peniaze.
Tak sa majte radi v dobrom aj v zlom a opatrujte sa..
Dobru noc :)
ja mám na krku už dva krížiky
Náhodou "podarené" :-)))
A článok si napísala veľmi sugestívne a milo.
Barka...
.....
Jajaj - ono, skutočne nie je všetko len o peniazoch, v tom máš pravdu. No niekedy v našich životoch nastávajú chvíle, keď láska jednoducho nestačí. Žiaľ.
Believer - mať tak Tvoje dva krížiky na chrbte :))
Marthuš - no, my sme v podstate tri... A to najmenšie žabkovské čudo spravilo pre svoju sestru najkrajšie gesto aké si pamätám. Zriekla sa školy v prírode v jej prospech, bez sĺz, divadla a scén, úplne vyrovnaná, s láskou jej prepustila miesto... Sú úžasné obidve!
Lasky - chvalabohu, že ja nemám dvojičky. :)))
Barka