Balím si spomienky do pozlátka od modrého z neba,
presne to, čo dalo mi teba,
a pomaly, po tme, púšťam si z nich lodičky,
ukladám pekne do vodičky,
nech prúd rieky odnesie si to tam ďaleko.
Jednu za druhou plávajú si nečujne,
opúšťajú moje srdce pokojné,
druhá za treťou pokrývajú hladinu rieky,
odnášajú všetky staré prieky,
i pár chvíľ pre šťastie.
Keď more privíta lodičky pozlátkové,
už nebudeš tak hlboko v srdci, vo mne,
len spomienkou ostaneš na vždy niekde v kúte tam,
tam kde mohol si byť kráľ
a vyslobodiť princeznú svoju.
Všetko vezme raz rieka,
tá rieka, čo do srdca nám vteká,
a vyteká cez naše slzy,
aby našla to, čo nám sa splní
možno práve tam kde more lodičky víta si.
Spomienky pozlátkové
09.09.2009 20:32:26
....len tak si básnim trošku... :))
Komentáre
wow
Pekne zbásnené pocity :-)
Oprava
Martins
áno....uľavilo...trošičku..trošku...trošku dosť...trochu veľa...veľmi veľaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa :)))))))))))))))))
Milovana
Tak to je najlepšie pustiť ich
Severného ľadového oceána
Ale!
To je pravda,
A ak človek pozná tú správnu mieru
dakujem
Ivan
Ivanko
Barka :)
Iris