Život prináša rôzne situácie, a žiaľ aj také, ktoré nechceme. A takou situáciou je aj strata zamestnania.
V našej firme, alebo teda lepšie a správnejšie napísané, v bývalej našej firme sme toto rozhodnutie vedenia očakávali už niekoľko týždňov. Bolo nám jasné, že keďže nemáme zákazníkov, a tržby klesli o polovicu, že vrchnosť pristúpi k takému radikálnemu kroku, ako je prepúšťanie.
Dusno vo firme sa dalo krájať. Medzi riadkami sme o tom viac nehovorili, ako hovorili, každá z nás si nechávala myšlienky pre seba, sem tam sme skonštatovali to, čo bolo faktom, ťažko si povzdychli a čakali na deň rozhodnutia.
Akosi vnútorne som to očakávala. Prečo? Nemala som nejaký pádny dôvod, svoju prácu som si svedomite vykonávala, nemala som väčšie prehrešky, žiadne napomenutia, len akosi som si dovolila byť minulý rok na PN-ke viac než štyri mesiace s chrbticou. Čo už. Keď vám raz prestane LPčko hrať (platnička), nepomôžete si. Ide to síce s vami, ale absolútne mimo vás. Ale vrátim sa...
...teda, vnútorne som to očakávala. Doma sme sa o tom bavili, a akosi sme skonštatovali, že to síce bude kruté, ale žiadnu tragédiu by som za tým nehľadala.
Keď prišlo teda konečné rozhodnutie, a ten deň D, šéfka si ma zavolala do kancelárie. Vedela som koľká bije. Oznámenie o mojom prepustení som prijala s pokojom. Teda, oprava. Tvárila som sa, že som pokojná. Najväčším problém, a najviac myšlienok mi v tú chvíľu zamestnával pocit hanby.. pocit zlyhania.. bezmocnosti. A smútku. Za niektorými mojimi kolegyňami.
V piatok som teda podpísala dohodu o rozviazaní pracovného pomeru. Tiež s pokojom. Teraz už aj väčším tým vnútorným. S papiermi v ruke som poslušne odkráčala na Úrad práce, vyžiadať si žiadosť o prijatie medzi uchádzačov o zamestnanie, zistiť čo všetko mi bude potrebné.
Posledný deň v práci mal byť bez emócií. Také nepísané nariadenia vyriekla pani vedúca poza môj chrbát. A ja som to rešpektovala. V podstate som pred ňou ani nechcela dať najavo svoje emócie. Navonok som so šéfkou vychádzala, miestami ani na vonok, no vnútorne... nikto ju u nás v práci nemá rád. A teraz nie preto, že nám bola nadriadená, ale pre jej ľudskú stránku, či skôr neľudskú. Rozlúčila som sa teda s kolegyňami, odovzdala malé spomienkové darčeky, poďakovala som a dohodla sa s nimi na rozlúčkovej párty, bez pani šéfky. :)
Akosi mi to však stále nedochádzalo. Prišla som do prázdneho bytu, Žabky boli na prázdninách pri Alfonzovi a jeho rodičoch. Samota. Ticho. A neskutočný pocit prázdnoty a chaosu. S Jednorožcom sme to napokon vzdali, a išli to "osláviť" ku Korytnačke. K mojej už bývalej kolegyni.
Víkend prebehol požiarovo, volebne, bezvodovo, prajúc, riadiac, žehliac. Neviem, či nezhorel aj zdravý rozum na Slovensku, a dokonca ma ani nebavilo žehliť, a to je už čo povedať.
Pondelok. Žabky odišli do školy. Pripravený fascikel s miliónmi papiermi som si dala do obalu s Witch, spravila smutný pohľad do zrkadla, a "hurá" na Úrad práce.
Náš Úrad práce sídli v starom poschodovom dome, ktorý priestorovo pripomína jaskyňu s mnohými malými jaskyňkami a zákutiami. Keď otvoríte hlavné dvere, vyvalia sa na vás všetky tie stiesnené priestory, ktoré sú tam poschovávané.
Tak a už som teda tu! musela som ešte pred vstupom nadýchnuť čerstvého vzduchu. Aby som prekonala všetok ten vydýchaný a iný vzduch, ktorý tam bol....
Keď som videla tú frontu ľudí, zatočila sa mi hlava. Tentokrát nie z tlakovej níže. Množstvo ľudí, rôznych tvári, veku, pohlavia, viac neupravených ako upravených, aj keď aj takí sa našli. Zatočila sa mi hlava zo skutočnosti, že aj ja k nim patrím.
Našťastie k tým "mojim" dverám nebola dlhá rada. Predomnou stál len jeden občan dôstojne zastupujúci menšinu u nás na Slovensku, v našom regióne takmer väčšinu. Aspoňže priveľmi nepáchol. A nebol pridlho v kancelárii.
Privítala ma veľmi milá pracovníčka, v stredných rokoch. Upokojujúc sa na mňa pozrela. Zrejme videla vo mne zdesenie, či zúfalstvo. Snažila som sa, aby sa mi netriasli ruky, keď som jej odovzdávala tých milión papierov, čo bolo nutné, aby som sa sa stala UoZ - uchádzačom o zamestnanie.
Vypísané všetky kolonky, pri niektorých mi trvalo, čo tam napíšem. Zvlášť pri kolónke o akú prácu mám záujem... S obchodnou akadémiou, a niekoľko ročnou praxou predavačky si teda veľmi asi vyberať nemôžem. Alebo môžem? Chcela by som si... Napriek mojej skromnosti, som si vedomá mojich kvalít, aj keď viem, chýba mi prax.
Z formálneho rozhovoru sme prešli k neformálnemu, po ktorom som bola skutočne už ich.. zdepkovaná žena v najlepších rokoch, bez perspektívnej výhliadky na dobré zamestnanie.....
Tak teda fasa. Utekala som aj s preukazom UoZ rýchlosťou blesku domov. Schovaná pod perinou vyronila pár sĺz, aby pri v najbližšej hodinke pri prezeraní portálu profesia.sk som ich vyronila znova.
Nastal boj. Zlom. Niečo nové v mojom živote.Niečo čo musím zvládnuť. Nekonečné otázky typu - prečo? kde? ako? za koľko? u koho? sa snáď budú meniť na konkrétnejšie, no hlavne pozitívnejšie odpovede.
Budem vás o tom informovať.
P. S.: všetkým mojim "kolegom" držím palce. Hádam to zvládneme!
UoZ I.
12.03.2012 16:00:20
..o strate zamestnania, a príchodu medzi nový "kolektív"... Aj o tom je môj život. :(
Komentáre
dievčatko moje
kapitalizmus má v rukách vražednú zbraň-vraždí dušu človeka...
niečo o tom viem..zažila som to s manželom..hoc roky praxe-možno to bol aj nedostatok..bo roky praxe=starý muž..nuž..hoc vysokoškolský to človek-na počítači už nezvláda čokoľvek-jak mladí..
ach
úzkosť..strach..neistota..
manuálna špinavá práca-len aby doma nesedel-bo prídu depky-to vedel..a toho sa veľmi bál..
dnes už sme za vodou..poznačení..na výške dôchodku..i na duši..to druhé je horšie..
opakujem:
najväčší zločin kapitalizmu je -nezamestnanosť..
drž sa dievčatko
veľa šťastia želám
Po dlhom čase
Držím palce!
heh !
Obchodná akadémia... Ženská, ale veď to je hlavná výhra! Zabudni na nejaké predavačky... Postávať v obchode a hovoriť ľuďom ako im to pristane? To zvládnu malé deti, ty mozes obchodovat! Zamyslí sa nad tým. ;)
A ked to nie je ono pre teba... Nevadí, kto chce pracovať, robotu si nájde. Držím palce.
Radôstka moja, Rusalôčka, Iviak
barka,
Bonnieečka.. :))
tak,tak,