barka

Hm, keď som ho naposledy mala, cítila som sa akoby som stále fajčila opium.
A teraz som taká triezva ako čaj bez rumu!

Pekne si to napísala... :-)

predvčerom sme s Jednorožcom rozoberali naše takpovediac literárne umenie... a zhodli sme sa na jednom, že ak dokáže autor písať o stave radosti či zamilovanosti, a pritom prežíva jednu katastrofu za druhou, a píše mu to dobre, je to znak že niečo v ňom je.... Prezradím ti...nie som zamilovaná .))) Proste ma niečo napadne, dám tomu formu a tvar, popíšem prikrášlim, či zdramatizujem...a hotovo... V skutočnosti je všetko inak ako sa na prvý pohľad zdá... Motýliky v brušku dávno spia... JE predsa zima, zamrzli by :)
No...a triezvosť je v niektorých prípadoch skutočne cnosť, k tejto cnosti sa pridávam aj ja.. :) a moje básne si nech si hovoria čo chcú :)

respektíve vedela by som, ale nie v prvom rode, možno keby som to dala ako súčasť deja v nejakom príbehu zo života. Básničky sú také, potrebujú plameň, iskru, alebo aspoňs pálenú pahrebu.
Ale aj ten stav triezvosti je veĺmi fajn, prirovnávam to k vtáčej perspektíve, proste sa pozeráš z výšky a veci, ktoré si s tou rožovou páskou na očiach nevidela, sú zrazu zrejmé a jasné, obraz je konečne celý a hlavne, je iný, ako predtým.
Ale to ,,opium" mi občas chýba...

citujem: Žena sa tým, čo prežije učí. Prijímať veci pokornejšie. Hĺbavejšie. Nesúdiť všetko, čo vyzerá na prvý pohľad čierne, lebo ani biele nie je len biele, aj keď sa to ako biele tvári. Čím viac sĺz prejde človeku očami, tým ich má čistejšie a vidí jasnejšie.
Dajme tomu, že aj ja mám oči čistejšie.
A to ópium príde...keď budeme ostrozraké ako sokoliar Tomáš :)))) (Alebo neveriace ako Tomáš?:))

lebo až teraz presne vidím, čo mám a čo z toho je trváce a hodnotné. V tom stave zamilovanosti je človek ako Popoluška vo chvíli, keď jej macocha sype na zem proso, hrach a zrno dokopy. A po vytriezvení je ako Popoluška, čo už tú zmiešaninu roztriedila. Vie, čo sa dá znovu zasiať, z čoho jej vzíde nová úroda, vie čo je burina (teda jej semeno) a vie, čo je mŕtve zrno, čo nikdy neurodí.
Musí byť to aj to. Všetko má svoj čas a svoju postupnosť. Dôležité je poučiť sa a vedieť triediť. vyhadzovať burinu a mŕtve zrno.

naučí až keď je na kolenách a špinavý od sadzí...

ako macochinou dcérou, čo chce iným ukradnúť šťastie.
Vtedy máš totiž stále šancu, že ti ktosi príde obuť diamantovú črievičku a že ti nebude treba odrezať vyčnievajúci palec.
:-)))

Jarda, Míla, je to síla,budeš muset třídit a svým citem se řídit.
Jde Ti to, doposud, skvěle, tak se snaž, aťo nejde do ......!
Ahoj, moja oblíbená autorko:-))))

...no...ja by som momentálne tou diamantovou črievičkou pekne rovno priamo do čela.. :)))
Byť na kolenách má jednu výhodičku...nespadneš z vysoka na zadok.. :)))
A žiť v sterilnom prostredí tiež nie je najlepšie, treba prísť do styku so špinou, aby sme si vybudovali imunitu,. :)

...miestami je dobre všetko poslať kade ľahšie...ako hovorí Jednorožec...vždy môže prísť niekto lepší..aplikovateľné do môjho života...vždy môže byť lepšie... :)
a ďakovala pekný trpaslík môj :))