Niekedy pred rokmi by som bola nasratá, ako brok. Dnes, vzhľadom k môjmu už mierne pokročilému veku a prvým šedinám ani neviem, či sa je to hnev, čo momentálne cítim k tomu ujovi tam hore. Už som si akosi zvykla na to, že ma cepuje, ako práve zožatý ľan, bez toho by sa mi to zrejme ani nem rátalo.
Ale tak isto sa mi nem ráta, že to opäť znova a zas a statočne pohnojil. Keď sa rozhodne, že bude fackovať mňa samotnú, tak to beriem. Aj napriek tomu, že vážim niečo cez 50 kíl aj s topánkami, sa viem s takými vecami už popasovať. Aj vďaka tomu tie šediny. :) Ale ak sa ten Ujo rozhodne, že bude cepovať mojich priateľov, tak na to som, že sakra inak vrrr... Ale ja si tu na pozemskom svete môžem tak maximálne vrčať ako starý trabant, aj tak mi je to trt platné. Žiaľ.
Ujo tam hore sa proste rozhodol, že spraví niečo čo sa v slušnej rodine nem robí a jednoducho vyhodí jedného z najdôležitejších panáčikov na svojej, vlastne ICH šachovnici. Prečo? To ani srnka nem tuší. Proste sa Ujo tam hore tak rozhodol,a my sa môžeme poskladať aj na márne kúsočky, aj tak s tým už nem urobíme ništ. Žiaľ. Fakty. Kruté, tvrdé, bolestné.
Ale taký je život. Miestami dobre na tri veci, a miestami aj na štyri veci.
Nem mám však rada, keď vidím že sa moji najsambližší trápia. Potom sa trápim ja, a potom sa trápia moji najsambližší, že sa trápim ja. A je to absolútne zbytočný kolotoč, z ktorého sa prinajmenšom minimálne polovica zúčastnených pozvracia, a nem pomôže ani milión Kinedrylov. Ono, ale skutočne taký je život. Aj s tými žažívacími ťažkosťami, a fekálnymi zážitkami, ktorých je miestami viac ako na latríne v miestnom JRD.
Ale čo robiť? Ako sa vyrovnať s faktom, že tu bude o jednu figúrku menej? Ako sa vyrovnať s faktom, že ju už nemožno vrátiť do hry? No a hlavne ako sa vyrovnať s faktom, že moji najsambližší budú veeeeľmi smutní a trápia sa len na základe niečieho rozhodnutia, hoc je to ten najsamvyšši.
Prosiť o šancu nemá význam. Ujo s bielymi fúzmi keď sa raz rozhodne, tak sa raz rozhodne a nem pomôže ani keď si dáte vyoperovať slepé črevo, či ponúknete pravú obličku na transplantáciu.
Sľuby sa dnes už akosi nem nosia v móde. A vy môžete sľubovať všetko možné, aj nemožné, aj tak po vás ostanú len prázdne sľuby, ktoré ste však vy ochotní splniť hoc v hodinu smrti našej.
Nem pomôže absolútne nič. Len čakať. Dokonca ani dúfať vám ten Ujo s bielymi fúzami nem dovolí. A pýtať sa prečo, je zbytočné, tak isto ako čakať, že práve dnes vyhráte prvú cenu v športke.
A tak vám ostáva pozerať sa s otvorenými ústami na to, ako sa vaši najsambližší trápia, a vaši najsambližší sa môžu pozerať tak maximálne na to, ako sa trápite vy a ako vás trápi vaša beznádej spolu s rukou bezmocnosti.
Nem viem, čo je horšie.. beznádej, alebo bezmocnosť???
Ale to je dnes jedno. Jedno je síce aj koliesko na fúriku, ale dnes je skutočne jedno, či mám obývačku vymaľovanú, či mám konečne navŕtané poličky, či mám nejaký zostatok na účte... Dnes mi nie je jedno jednej veci...bolesti ktorú prežívajú moji najsambližší... A to neskutočne bolííííí
Hovorí sa, že život ide ďalej.. to áno to je fakt.. no prázdne miesto po vyhodenej figúrke nem nahradí nikto a nič. A na bolesť neexistuje žiaden liek. A bezmocnosť graduje na svojej intenzite. A beznádej už navždy opustila nádej...
Aj toto je dôsledok toho, keď sa Ujo tam hore proste rozhodne spraviť nám niečo, čo nám dokáže ublížiť... A nám obyčajným smrteľníkom ostáva sa len nečinne pozerať ako život plynie ďalej...
Ja som však iná.. Ja sa nem viem,len tak pozerať... Je to dobré, či zlé? To sa dozviem až pri debate s Peťom tam hore... Bude o čom debatovať... Žiaľ :(
Zas to ten Ujo hore posexoval...a statočne
07.07.2010 22:59:19
Komentáre
Ahoj, Barka
Tak Barka moja, hlavu hore a netráp sa zbytočne, tak ako ani zlé počasie netrvá večne, ani tie nešťastné dni nemôžu trvať večne, musia prísť aj krásne slnečné dni s dobrou náladou :)
Maj sa krásne , pekný zvyšok dňa ti prajem :)