V polovici októbra na mňa zima doľahla omnoho skôr ako po iné roky. Ani som si nestihla všimnúť, či vôbec nejaká jeseň, nedaj Bože babie leto vlastne tento rok bolo. Akosi som to nevnímala. Gaštany, žalude, pekne uložené v sklenenom pohári od Velvetky som nazbierala po ceste do práce, či z práce akosi automaticky, bezmyšlienkovo, bezpocitovo.
Akosi bezmyšlienkovo, bezpocitovo, som prekonala jeseň, a pomaly ale iste pripravená na zimu sŕkam horúci bylinkový čaj a chcem sa zohriať. Hlavne z vnútra. Tam už niekoľko mesiacov ostala zima. Mráz posledných dní, týždňov, udalostí a skutočnosti pokryl každý milimeter môjho srdca - tiež len svalu.
Akosi automaticky som sa prestala tešiť z dávnych snov, ktoré sa mi konečne splnili. Moja bezprostredná radosť vo mne zamrzla a namiesto mňa sa tešia iní. Čo ma teší, len to akosi nedávam najavo. Ale... ešte nie som Ľadovou kráľovnou. Stačí mi pohľad na moju malú Žabku, ako pri Československo má talent uplatňuje svoj talent na stoličke a v polohe lotosového kvetu si dokonale dokáže spraviť pedikúru svojim chrupom, s neskutočne zaujatým výrazom a rehocem sa, až plačem. Ale zas na druhej strane, ten pohľad by rozosmial aj nebožtíka. Škoda len, že som to nenatočila, bolo by to krásne video, ktoré by som premietala na jej svadbe. Titul Matka roka mám opäť istý. :)
Nie, nie som Ľadovou kráľovnou. Len akosi... akosi som sa zmenila. Chtiac, nechtiac. Miestami viac chtiac ako nechtiac. A miestami aj keď nechcem, tak sa chcem zmeniť. Dokonale komplikované, ako ja samotná.
Ako tak odsrkujem z mätového čaju s príchuťou černíc (celkom zaujímavá kombinácia), uvedomujem si, že mi niečo chýba. Nie ani tak niekto, aj keď som stále sama, ale niečo. Niečo zo mňa samotnej. Niečo, čo som pred niekoľkými mesiacmi nechala kdesi, kamsi, pri niekom a vlastne už pri nikom. Ale viem, že to som to v podstate chcela. Možno nie celkom rozumieť prečo sa teraz tvárim, akoby som plakala nad rozliatym mliekom, keď som to mlieko v podstate schválne rozliala. Neviem.. nostalgia to určite nie je. Teda, nie nostalgia ako taká. Možno mi je len smutno za mnou samotnou. Za večne ukecanou, vyrehotanou tak trochu viac bláznivou ženskou. Za tou mojou živelnosťou, živočíšnosťou. Stále sa ubezpečujem, že ono treba ešte čas, že sa veľa v mojom živote zmenilo, že sa ešte potrebujem zabývať, nájsť si skutočne vlastný stereotyp, životné tempo a blá blá blá blá. Kecy. Štyri mesiace sú dostatočne dlhá doba na to, aby som sa zabývala, aby som si našla svoj stereotyp a svoje životné tempo. A faktom ostáva, že moje životné tempo sa skladá len z rodičovských, pracovných, a domácich povinností. Chýba mi napríklad priateľská "povinnosť" - potreba tu pre niekoho byť, cítiť sa potrebná, stáť pri niekom, s niekým sa blázniť a vedieť, že ma niekto skutočne potrebuje. A napríklad mi strašne chýba aj múza. Aj tá akoby zamrzla niekde, kdesi, pri nikom. Už nedokážem bezmyšlienkovo napísať niečo, čo predsa len nejakú tú myšlienku v sebe má. A chýba mi napríklad Niekto. Niekto kto odišiel. Navždy. A ja stále napriek tomu čakám správu od toho človeka, o tom človeku. Márne. Tá už nikdy nepríde.
Život sa skutočne dokáže zmeniť v priebehu niekoľkých dní, týždňov. Z horúceho letného morského pobrežia sa dokáže stať neúprosná ľadová krajina, v ktorej ak chcete prežiť, musíte stále niečo robiť, len nie myslieť. Ale... aj napriek tomu, že ten sval vo mne pokryl mráz, do jeho stredu sa nedostal. Pretože stále (možno naivne) verím, že ono, keď sa opäť raz zem otočí o niekoľko stupňov, začne prúdiť teplý vzduch a narastie kvietok aj v mojom okienku duše... taký žltý narcis... voňavý, veselý, svieži... plný života... Možno budúci rok.. teraz už je zima. :)
Zimná
18.10.2010 22:08:25
Komentáre
Barko,velice rád jsem si to přečet.
Furt něco konspirujou a společenský konvence a tak. Když chci bejt sám, tak normálně vodejdu, nebo jim povím nechte mě samotnýho, nemám náladu na srandičky, nebo vyskočím z okna, nebo cokoli, co mi pomůže.
Přeji Ti opravdu z celého srdce, aby se Ti povedlo všechno, o čem sníš.
Podle mně si to zasloužíš. Je jedno, že jsi vodkud jsi, že jsem tam bydlel devět let a nechal kus života, i kdyby jsi byla z Green Landu, napíšu to samý.
Jseš úžasný děvče fandím Ti!
barka
aj ladové srdce vela napovie-že už vela toho o živote vie..že v nom sídlli smútok-a to mi je lúto..ale aj smútok treba-by radost potom silnejšie vedel človek vychutnat-ako čerstvo upečený vonavý chleba..vždy-v každom čase - v každej chvíli- čaká žltý narcis-bys objavilas ho - a hned je život milý..
nepúštaj do srdca vela studeného ladu-nechaj miesto pre jarnú záhradu..raz ten čas príde - trpezlivost + viera + nádej sa ti zíde..
pohodový den :-))