barka

Mám Dníčky!

To nie je nič nové, keďže už viac než polovicu môjho života pravidelne (s výnimkou dvoch tehotenstiev) menštruujem. Ono, ale nie je to žiadna sranda. Všetky tie hormonálne zmeny, čo sa v mojom tele mesiac, čo mesiac dejú, robia svoje. A svoje vedia aj ľudia v mojom okolí, keď mám Dníčky. Ako včera môj priateľ (kamarát) opoznámkoval, v jednej sekunde sa dokážem zmeniť z milej tety (tento prívlastok sa ma viac dotkol, ako ten nasledujúci vzhľadom k tomu, že v ten deň mi o päť rokov mladšia budúca maminka ma oslovila „teta“, a pred útokom handrou, ktorú som práve mala v ruke, ju ochránil len jej požehnaný stav a blízkosť jej matky) na kričiacu fúriu. Čo už. Mám svoje Dníčky, tak sa kľudne môžem na ne vyhovoriť. Silne pochybujem o tom, že moja maternica by mi prišla vyhubovať za to, že sa na ňu vyhováram, tá nech si robí teraz svoju prácu a čo najrychlejšie!

Problém v Dníčkoch ako taký nie je, skutočne si človek na to zvykne, dokonca aj moji priatelia si zvykli, že v tom období som neskutočne protivná, a hlavne, že mi nemajú odopierať jedlo, a na to si zvykli už aj moje žabky. Veď sa im ani nečudujem, keď ma zbadali ako si nesiem v ruke obľúbené ruské vajce, veselo ma privítali vo dverách s vetou... jééééj maminka, mňam, ty si nám  kúpila ruské vajce! V ich očiach bola nesmierna radosť, ktorá ich však prešla vzápätí ako som na ne skríkla... to je MOJE!!!!!!!!!!!! Bežte do izby! A zhlušila som to všetko sama. Tento rok znova nedostanem titul Matka roka, to viem. A na druhý deň im kúpim ruské vajce, to sa vie. Nikto nemohol vedieť, že mali len jediné ruské vajce a že tým MUSIA nakŕmiť ženskú, ktorá práve menštruuje. To ruské vajce bolo proste MOJE!

Problém s Dníčkami nastáva, keď robíte v ženskom kolektíve, kde každá menštruuje za sebou, a proste celý mesiac má niektorá z vašich kolegýň Dníčky a k tomu náležite aj prislúchajúce nálady. A keď stojíte v sklade, kde je tak maximálne desať stupňov, vám ide vypadnúť maternica, drkocú vám od zimy, ste hladná a k tomu je podráždená aj vaša kolegyňa. Jej argument, že má pred Dníčkami aj ona, proste v tú chvíľu neobstojí, a vy na ňu vrieskate, že nemá na to právo byť podráždená, na to máte právo iba VY, keďže VY práve menštruujete, tak nech sa nerýpe tam kde nemá!

Vzápätí ju objímete a poviete jej ako ju veľmi ľúbite! No, Boh ma ochraňuj, keď pôjdem s ňou budúci týždeň preberať tovar ja. L

Proste my ženy, keď máme svoje Dníčky sme fakt neskutočné. Inak sme miestami skutočné viac, než by sa od nás očakávalo. Ale keďže konštelácia planét je taká aká je, a my sme proste z Venuše, máme právo byť akékoľvek (vo všetkej  počestnosti, milí páni), pretože.. pretože máme maternicu. Blbosť? Absolútne nie. Vezmite si fakt, že v podstate od toho sa odvíja celý náš emociálny život, všetky naše nálady, výkyvy nálad, naša vzťahovačnosť a hlavne... všetko, za čo môžu hormóny. Opäť možno výhovorka, opäť skvelá, lebo žiaden malilinký hormón mi nepríde vyhubovať za to, že sa vyhováram na neho. Ale dovoľte mi to vysvetliť.

No... tak rozdeľme si mesiac presne na štyri týždne.. prvý týždeň máme PMS – tak to sú fakt „skvelé“ hormonálne zmeny, zrazu vám v tridsiatke začnú rásť prsia, bolia ako najaté a vy ste sklamané z toho, že ste si mysleli, že po tridsiatke vám možno konečne narastie rozum, a nie kozy. Vlasy si ani za toho boha neviete dať do poriadku, môžete naniesť na svoju tvár aj kilo omietky, aj tak ste celá fľakatá, ako keď zmiešate biele spodné prádlo s modrými ponožkami, samozrejme presne v ten týždeň keď máte svoje Dníčky. Druhý týždeň máte menštruáciu – hotová pohroma pre všetkých zúčastnených na celej planéte, a hlavne na tej Marsovej. Tretí týždeň máte Pomenštruačný týždeň – obdobie eufórie a svet je tak krásny, že keď vám manžel povie, že na účte nemáte nič, tak len kývnete rukou a poviete.. drahý, neboj, niečo vymyslíme. No a štvrtý týždeň je ovulačný.. to si maternica pýta svoje, vy si uvedomuje svoju ženskosť a aj napriek tomu, že by ste mohli byť na titulke nejakého ženského módneho časopisu, ste presvedčená o tom, že potrebujete minimálne 28 plastických operácií, lenže žiaľ máte takého neschopného manžela, ktorý zarába tak neskutočne málo.

No a tak to ide mesiac, čo mesiac, rok čo rok, a tak dále a tak dále..... a k tomu klasika – domácnosť, manžel, deti, práca, priateľky, rodičia, kvety v domácnosti, záhrada, nákupy, prudko inteligentné debatné krúžky – máme my vlastne čas na to, aby sme boli „normálne“??? (rozumej v jazyku Marťanov!) Myslím, že nie... A v podstate je to také jednoduché – netrhať jedlo hneď vo dverách, nehádať sa, nehádať sa, a ešte raz nehádať sa, neprotirečiť, nekomentovať takmer nič, alebo hlavne komentovať to, čo sa komentovať môže... A nechať nás aspoň počas našich Dníčkov také aké sme.. aj s tou našou maternicou, ktorá síce môže za to, že sme miestami fakt neskutočné fúrie, ale ktorá môže za to najdôležitejšie. Za to, že sme ženy! Také aké sme, také aké nás milujete, také pre ktoré sa predsa len oplatí žiť.

Pôvodne som tento článok chcela napísať úplne inak. Pôvodne som mala pôvodne napísaný úplne iný článok, ktorý som si omylom zmazala. Pôvodne som dnes chcela byť milá a dobrá, a vtipná  a mať skvelý deň. Pôvodne všetko možno malo byť inak, pôvodne som mala byť chlapec (aspoň také kaleráby tlačili mojej mame keď ma čakali), pôvodne som nechcela nedať deťom ruské vajce, a pôvodne som nechcela ziapať na moju kolegyňu. Lenže všetko je inak, a predsa... možno je všetko presne tak ako má byť.. nielen môj cyklus, ale hlavne môj život...

Krásny večer vám praje Vaša Bárka nepodarená J