barka

Ani sama dobre neviem po akej dlhej dobe sa moje vnútorné chuťové bunky dostali na rad a dostali to, po čom tak dlho spolu so mnou túžili.. aj keď nečakane, no o to s väčšou intenzitou.

Bála som sa ostať sama, v ostatné mesiace akosi samotu doma nevyhľadávam, skôr sa jej bojím a klasicky v tých chvíľach upadám do akejsi miernovážnej depresii. Ako bláznivá upratujem, no len na vonok, v mojom vnútri je stále akosi prašno, napriek tomu, že poriadené mám.

Ešte ráno som snívala o chuti, teda mala som chuť.. a klasicky prišla som domov z práce a začala riadiť.. Až blýžiaca sa búrka vo mne niečo začala lámať, napriek silnému vetru ma vyhnala po lahodné biele víno a nevedomky, podvedomky som sa začala pripravovať.. teda začali sa pripravovať vo mne moje vnútorné chuťové bunky. Vysávač ostal stáť v kúte chodby, riad neodložený, a detská izba už vyupratovaná zamknutá ako trinásta komnata bude ma láskať neskoro v noci.

Blesky spravili si križovatku z oblohy a pretekajú sa vo svojej sile, intenzite, hlučnosti a farebnosti. Vypýtali si svoju daň za to, odišiel mi internet, ale to nevadí.. to nevadííí...

..zapálila som si svojich trinásť sviečok, nie cielene, nejak to tak vyšlo.. samo od seba.. Potíšku nahlas hrá mi Nouvelle Vague..a za tónov tejto neskutočne poetickej hudby napĺňam s dúškom  Rizlingu vlašského chuť života.. toho iného, ako je za dverami môjho bytu... môjho.. aj nemôjho.. ale konečne môžem takto slobodne napísať..môj byt. Aj keď ho nevlastním, konečne ho mám. Konečne mám adresu trvalého pobytu, konečne máme detskú izbu a našu milovanú Cornéliu, ktorá drieme tu pri mne na gauči, a necháva sa unášať pokojom, akoby kopírovala moje vnútorné chuťové bunky.

Už ako dieťa som chcela mať psíka, alebo akékoľvek domáce zvieratko. Aj keď u nás bol miestami dostatočný zverinec, tento sen som si prostredníctvom mojich Žabiek splnila ako žena s dvoma deťmi. (Neprišli sme ešte na klasifikáciu ženy v 33 rokoch – vraj mladá už nie som, to som vraj bola do 25, paradoxne vtedy som sa cítila a aj vyzerala omnoho staršia, a žena v zrelom veku je až po 40, takže ešte osem rokov mám pred sebou)Pôvodne som chcela ovečku.. bišonka.. J Našťastie osud to chcel tak, aby som si na internete zamilovala práve ju.. a bola to láska na prvý pohľad a na prvý dotyk. Je úžasná. A je naša.

Pri Hodinách som si uvedomila, že ten čas letí neskutočne rýchlo a v ostatnom roku sa toho toľko zmenilo. Pribudli nové potridsaťročné vrásky, zmenila sa práca, a verím tomu, že sa ešte zmení, mám byt, máme Cornéliu, rebrík na chrbte najbližších päť rokov nenarastie a pomaly plním si sny. Prozaické, no nie praktické. Nemám novú chladničku, či obývaciu stenu, ale mám nové zážitky.. Dotkla som sa neba. Teda, bola som v oblakoch... dotkli sa ma.. objali ma, utierali mi slzy šťastia a vlastnej neskutočne dôležitej výhry samej nad sebou, poláskali ma, dovolili mi prejsť cez ne a naplniť sa nimi celá celučičká, a mať pri tom mojich najbližších. Moje Žabky a Jednorožca. Človeka a muža, s ktorým bývam, aj keď nemáme vzťah. Muž, ktorý stojí pri mne v dobrom aj zlom, pomáha, dáva a okrem opratej bielizne, upečených mojich skvelých koláčov a mojej priateľskej spoločnosti nechce nič. Vytvárame si domov, domácnosť, a nerodinnú rodinu. Kde základom je silné a pevné priateľstvo. Málokto vie pochopiť, málokto vie zažiť a toto je jedným z darov, ktoré som dostala a mám tu česť to zažiť

Písmenká hladko padajú cez klávesnicu na obrazovku, popretkávané krúpami, ktoré mi padajú na parapetnú dosku, čo prebudilo aj moju Cornéliu.. len si zašomrala, štekla do okna a už ďalej sladko spí. A to sa vraj niektorí psi boja búrky. Ona je iná. A tou inakosťou tak neskutočne zapadá do našej rodiny.

Nechávam sa rozmaznávať pokojom, svetlom sviečok, a víno dostáva sa mi do žíl. Príjemne hreje, a chladí zároveň. Teraz, práve v túto chvíľu mám pocit, že mi je dobre na duši. Takto samej, aj keď viem, že je to len klam.

Že mám sny a túžby, ktoré by som tak veľmi rada chcela ešte naplniť. Zmeniť konečne prácu a nájsť v nej uspokojenie. Dostať šancu zmeniť ju. Dostať šancu ísť ešte študovať. Tak veľmi veľmi chcem. A ešte niečo chcem.. niečo tak nereálne a tak neskutočné... No nehľadám, nevyhľadávam, aj keď šance a možnosti tento rok otvárajú si na mňa ústa..

Chcem byť, a tvárim sa, že som zmierená, vyrovnaná, že chápem skutočnosti a prispôsobujem sa realite. (Bože toto je veta za všetky drobné. Už v znamení mám, že sa nerada a neviem sa prispôsobiť. Ale ja to tak skutočne vnútorne cítim. A tak to aj skutočne je.)

Dnes som sa v jednom horoskope dočítala, kde je môj problém, vraj v tom, že si neviem nájsť to moje dvojča, čo je pre mňa Blíženca dosť dôležité. Hm.... J Zasmiala som nad tým. Ako aj nad tým, keď mi jedna pani predvčerom napísala, na sociálnej sieti, že už tri roky som prekliata. J Samozrejme, takéto znamenia mi pri mojej uletenej povahe spôsobia chaos. Taký mierny, ale predsa. A tak sa zabávam. Alebo by som to mala brať vážne? A čo treba brať v živote vážne a čo nie? Jasné, praktické veci, to áno. Treba niekde bývať, z niečoho platiť účty, a niečo jesť a nechodiť po svete nahá. Ale to všetko v poriadku je. Skôr mám pocit, že moju duševnú nahotu som obliekla do šiat, ktoré jej vôbec nesvedčia a kričia na svet. Vyzerám miestami ako šašo počmáraný, a miestami skutočne aj smiešna som.  A možno len neviem nájsť ten správny šatník, kde sa preobliecť  a konečne sa cítiť vo svojej koži. Taká celistvá. Úplná. Pekná. Asi to chýba mi....

Búrka ustala.. odvial ju vietor, dal vlahu zeme, zamočil chodníky.. škoda.. Tak rada by som sa prechádzala v daždi, ako keď som bola mladá.. pred 18 rokmi.. lietala som bosá v daždi, alebo len tak kráčala som.. premoknutá do poslednej nitky som nevedomky robila miss mokré (s)tričko.. a bolo mi fajn, aj keď sa mi svet rúcal.. mala som slobodu, samú seba a celý život pred sebou... všetko som mohla a nemusela som nič.. a napriek ranám bola som šťastná.. vnútorne šťastná...

Dnes... pri trinástich sviečkach, vínu, Cornélii mám pocit, že nemám 33, ale 60  a s týmto pocitom sa ťažko žije. Napriek mojej takmer dokonalej maskovanosti... maska však ostane vždy maskou, aj keď je nevyhnutná...

Ukojila, uspokojila som si svoje chute...a verte mi, je to balzam na duši.. aj keď sa to možno nesluží, byť niekedy sama a mať takýto pocit.. už dávno som nemala....

Krásny sobotný večer prajem...a nezabudnite... máme svoje chute, svoje potreby, svoje sny a ciele, a možno nie vždy ich dokážeme uspokojiť, no vždy príde chvíľa, ako tá dnešná moja,  netreba sa báť poddať.. nechať búrku za oknami a pri sviečkach vypísať si takmer všetko....

.. P. S. : ďakujem...