Večer, čo večer, keď sedím na balkóne a potichu, po tme vdychujem do seba nikotín, hľadím na Veľký voz. Je presne oproti mne, vo svojej celej veľkej kráse, na letnej oblohe tak jasne viditeľný, až mám miestami z neho zimohriavky, ako tomu hovorí moja mladšia žabka.
Sú dni, vlastne neskoré večery, keď si do Veľkého voza ukladám moje pekné zážitky, to, čo som v ten deň prežila, čo ma rozosmialo, alebo čím som rozosmiala ja niekoho iného. No úprimne povedané, vlastne napísané, už dávno som nič také pekné a veselé a pozitívne nenaložila na Veľký voz. Jeho hviezdna silueta sa mi akosi zmenila na voz, ktorý má za sebou náklad fekálnych zážitkov, ktoré mi posiela tam hore. A ktoré sa akosi kopia a kopia, a na ktoré kopím svoje fekálne záležitosti i ja sama. Miestami sa na tom balkóne bojím, aby sa všetky tie hovná zrazu na mňa nezosypali a nepochovali ma hneď v tú chvíľu, a tak zbabelo zutekám do bezpečia mojej izby, zamknem balkónové dvere i okno pevne na kľučku a celú noc sa potím v pocitoch strachu, bezmocnosti.
No tieto pocity teraz vystriedali iné pocity. Pocity viny, pocity vedomia, že som niečo stratila, pocity osobnej prehry, a pocity bezmocnosti napraviť veci, ktoré som nechtiac posrala aj ja sama.
Neviem, čo by mi malo byť ospravedlnením. Či veci, ktoré sa okolo mňa dejú a stali sa, alebo len moja prostá a miestami aj sprostá človečina.
Predsa len som človek. A aj ja sama robím chyby. A aj mňa samotnú moje osobné chyby trápia. A aj ja sama by som chcela vrátiť čas a zachovať sa inak, povedať niečo iné, či najlepšie nepovedať nič.
Stalo sa niečo, na čo nie som zvyknutá, s čím sa ja sama ťažko vyrovnávam a hlavne s čím ja sama neviem dobre narábať. Uzatvorila som sa sama do seba. Na vonok som sa stala mrchou, súdila, konala na základe nejakých skutočností, a emócie som sa snažila brutálne zabiť sama v sebe. A taká som pred tým nebola. Nemala som problém otvorene hovoriť o mojich pocitoch, nielen o faktoch. Nemala som problém byť milá a vľúdna a nesebecká. Nemala som problém povedať si svoje jemným, citlivým, ľudským a priateľským spôsobom. Dnes to akosi neviem. Vlastne, včera som to akosi nevedela,a dnes mi ostáva sa len zamyslieť sa nad niektorými vecami, ľuďmi, no hlavne sama nad sebou a po rokoch opäť nájsť cestu sama k sebe.
Stratila som veľa. Našla som veľa. Spoznala som veľa ľudí, ktorí ma zmenili, ovplyvnili a môj život už nie je taký aký bol pred tým, čo je prirodzené. Čo však prirodzené pre mňa samotnú nie je, že ma ľudia vnímajú takú aká sa na povrch javím. Pretože veci skutočne nie sú také ako sa na prvý pohľad zdajú. Strach zo zrady, strach z ďalšej bolesti, strach z ublíženia a ďalšej fraktúry môjho srdca mi však akosi zatarasil cestu ostať oázou pre iných, ostať záchranou lodičkou pre svojich priateľov, i rodinu, byť slniečkom a nie zatrpknutou ženskou na všetko a takmer na všetkých. Strach, bolesť, nevyliečené srdce, neistota, to všetko ma zmenilo na človeka, ktorého niekedy sama nespoznávam, ale ktorý vo svojej podstate nie je zlý. Na človeka, ktorého napriek všetkému mám rada a v ktorého verím, že nájde opäť cestu k pozitivizmu, k optimizmu a skepsu a pesimizmus pošle priamo do Veľkého voza, nech si ho Ujo tam hore pekne krásne nechá. Pretože viem, že ja taká nie som. Len som sa stratila na Mliečnej dráhe....
... chcem sa nájsť.
Chcem sa nájsť
02.08.2010 22:43:04
Komentáre
baročka..
nech uz na oblohe svietia hviezdicky pre tvoje stastie a v tvojich ockach nech su druhe take, radostne..
pozdravujem zabky, isto rast ako z vody :) drzte sa baby :-*