barka

Vianoce.

Krásne to znie, krásne sa to číta, krásne je ich posolstvo, no realita je častokrát úplne iná, a rodina zrazu pri štedrovečernom stole nie je, a po večeroch sedíte opäť o čosi zlomená pri priateľoch, pri tej skutočnej, aj keď nie biologickej rodine. Dokonca nám v posledných rokoch už ani nesneží na Vianoce a sme teda chudobnejší aj o snehových Anjelov. Stávame sa chudobnejší o čaro Vianoc, ktoré sa akosi stráca v predvianočnom zhone a strese, viem o čom píšem, pracujem v obchode. Všetko, všetci sa kamsi čosi náhlime, snažíme sa mať všetko tip top, a pritom to najtiptovatejšie nám ušlo kdesi kamsi do stratena a po rozbalení všetkých darčekov, po umytí aj tej naposlednejšej lyžičky, ostáva v spoločnosti vianočného stromčeka niečo, čo tam vôbec nepatrí, niečo, čo s niekedy dávno nemalo nič spoločné s Vianocami. Niečo, čo však svojou silou a intenzitou ovládne celú vašu myseľ sídliacu v hlave a na znak svojej prítomnosti zošle mozog signál, aby oči vypustili slzy.

Pod vianočným stromčekom ste si našli reálny smútok z reálnych vecí a z nesplnených reálnych snov. Namiesto dlhotrvajúcej radosti z krásnych sviatkov, pociťujete sklamanie, že veci sú také aké sú, a máte pocit, že nemáte nárok byť hrdá ani na tú tohto ročnú kapustnicu. Možno malichernosti, možno nepodstatné fakty a skutočnosti... možno.... no pri pohľade do očí detí jasne vidíte, že za ich neskrývanou radosťou sa skrýva strach a neskutočný smútok z toho, že Vianoce aj tentokrát neboli tie pravé sviatky lásky, pokoja a porozumenia, sviatky rodinnej spolupatričnosti....

Večer 24. 12. si poviete, že budúcoročné Vianoce také nebudú. No viete veľmi dobre, že budú presne také ako tentorok, či rok predtým. Pretože vám chýba niečo, čo nemáte. Domov. Rodinu.