Už ani neviem po koľký krát som jednoducho opäť začala. No nie tam, kde som prestala, ale opäť, znova nanovo, od znova, od úplného dna a s holou riťou. Takmer doslovne. Nohavice som si predsa len nechala na sebe.
Bolo to ťažké. Dnes ani neviem, čo z toho bolo najťažšie. Či zbaliť si všetky švestky pekne krásne do niekoľkých krabíc, a presťahovať sa do podnájmu s Jednorožcom, a budovať si "svoju" domácnosť, s tým, že na začiatok sme mali postele, písací stolík, kuchyňu a to je asi tak všetko. Teda, nerátam tých niekoľko milión otázok, či to vôbec zvládneme, či sa to vôbec zvládnuť dá. Či už po finančnej, alebo emocionálnej stránke, vlastne duchovnej.
Dnes viem, že áno. Že sa to dá. Že žiť v spoločnej domácnosti s mužom, s ktorým ma spája "len" čisté priateľstvo, žiadny sex, intimita, či vzťah, taký ten partnerský, sa predsa len dá.
Na druhej strane bolo ťažké spraviť hrubú čiaru za niečím, čo som milovala. A nenávidela zároveň. Či to bol Peter Pan, alebo Yeti - môj otec. Vedela som, že mojim odchodom, či už len na iné sídlisko, sa všetko zmení. Že sa možno isté veci vyriešia, no definitívne sa uzavrú isté kapitoly. Uzavreli sa. Vlastne, niektoré zamrzli. Ochladli na bod mrazu a každým dňom zamŕzali viac a viac. A ľady sa nepohli ani s prichádzajúcou jarou. Neľutujem to. Proste to asi tak malo byť. Aj keď musím úprimne priznať, že je tu stále ten pocit dozvedieť sa pravdu. No po mesiacoch už ani neviem ako tá pravda vlastne vyzerá, ako chutí a hlavne, čo by mi mala priniesť. Možno len zaplniť to prázdno, ktoré zostalo.
Dni ubiehali, noci sa prespali. Niektoré s ľahkosťou a úsmevom na perách, iné s ťažobou na srdci, či so slzami na vankúši, po ktorých ráno zostali slané mapy. Naučili sme sa fungovať v domácnosti. A mám pocit, že sme si to, a že si to stále vieme aj užiť. Už to nie je o tom, že každý sa po večeroch zavrie do svojej izby. Je nám spolu dobre. Aj keď... všetko má odvrátenú stranu tváre. A za každé šťastie, či výhru musíme zaplatiť.
Ja som možno zaplatila troma pohrebmi v priebehu piatich mesiacoch. V podobe straty niektorých mojich najmilších. Neboli to silené, či vyžiadané straty. Jednoducho to prišlo. Odišla Mušlička, odišla Krásna víla...a j keď tu stále sú, už tu v podstate nie sú. Možno som ich odohnala ja sama. Mojim prístupom k životu, ktorý sa na mi akosi premenil do čiernobielych farieb. Prestala som rozoznávať niečo medzi bielym a čiernym. Prestala som vnímať sivosť sveta. A musím priznať, že práve to ma niekedy držalo nad vodou.
Dni ubiehali a ubiehajú akosi prirodzene rýchlo. A ja tú rýchlosť už nevnímam tragicky. Správa o smrti niekoho blízkeho, ktorá sa dotkla niekoho môjho blízkeho ma už nezaskočila. Už som sa kvôli tomu netrápila. Nie preto, že by som stratila niečo na svojej ľudskosti, ale preto, že som sa naučila rozoznávať veci, ktoré sa ma bytostne týkajú, a ktoré nie. Pochopila som to vďaka... ako by to nazvala Šeherezáda.. čiernej noci.. teda dvom. Ktoré síce vzali všetko pekné, čo bolo vo mne, ktoré sa neskutočne dotkli mojej hrdosti a hlavne dôstojnosti. Po preplakaných nociach, po do sveta vykričaných otázkach, dnes viem, že odpoveď si môžem dať len ja sama. Možno nie dnes, ale viem, že už niečomu rozumiem.
Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som si skutočne uvedomila svoje chyby a omyly. Nemôžem povedať, že som sa z nich poučila, pretože skúška správnosti ešte nenastala. Aj keď som test už okrajovo na niekoho stole videla, nedovolila som si nazrieť a odkukať kontrolné otázky o mojej morálke a zodpovednosti k sebe samotnej, či k životu ako takému. Počkám si. Ešte niekoľko mesiacov, možno rokov. Nedovolím si dať za samu seba ruku do ohňa, aj keď oheň mám rada, po niekoľkých popáleninách mám pred ním prirodzený rešpekt. Ako pred mnohými inými vecami, ľuďmi, záležitosťami, vzťahmi.
Niekto by možno povedal, že teraz žijem jednoduchý, prostý život. A teraz sa skutočne nehodí napísať... v jednoduchosti je krása... Proste si žijem. Nie síce nejako cielene a predurčene na veľké veci, no s akousi pokorou. Ktorá nie je na vonok citeľná a viditeľná. Pre mnohých som sa stala chladnou, mrztou, priúprimnou a hlavne nepríjemnou. No len pre tých, ktorí ostali sa veľkým múrom. Postaveným z tehál sklamaní, prehier a pádov. A kým si neodpustím ja sama, nezbúra sa ani jedna jediná tehlička. Možno mám trošku menej slnka, no aspoň ma neoslepí, nezaslepí niečo, čo v podstate aj tak neexistuje. Či už je to láska, muž, priateľstvo, úspech.... držím sa pevne na zemi. Aspoň nespadnem z výšky.
No, a do takéhoto navonok pevne vyrovnaného života a životného postoja, vstúpila Múza. Neviem, či sa mám na ňu hnevať, skôr by som to nazvala, že necítim žiadne negatívne emócie. Okrem strachu, prirodzene. Neviem, čo sa stane, dnes však viem, čo sa malo a čo sa nemalo stať. A viem aj to, že Moji muži hrali s kartami, ktoré som im sama rozdala. Aj napriek tomu, že častokrát mi ostal Čierny Peter v rukách, som rada, že dnes som dostala Jokera. V podobe pokoja na duši. Nech mi ho Múza neodnesie kde si, kam si... a možno... ktovie....
Návrat (?)
31.03.2011 21:51:40
Komentáre
barka
jar, aj slnko...prichádza niekde z "neba", možno je to pre Teba pozdrav od tých, čo sú tam... aj kvapky dažda, aj vietor, aj tma... prajem Ti,a by si v každom kúsku dňa i života našla odkaz... pre pokoj v duši.
barka
nasad úsmev -čo ti sluší-
radosť nech ťa omotá
a užívaj si života..