Trápi ma, ak ma ľudia začnú brať automaticky. Automaticky berú to, že tu som, že tu budem, keď to oni potrebujú, budú potrebovať. Že poradím, pomôžem, rozosmejem. Že automaticky prídem na kávu. Automaticky pochopím ich hojdanie na hojdačke, automaticky všetko zvládnem, automaticky vezmem všetko na vedomie, alebo vezmem na vedomie zmeny ich správania voči mojej osobe. Automaticky nebudem mať žiadne otázky, len poslušne a hlavne bez reptania do posledného zrniečka zjem to, čo mi kto naservíruje, slušne si utriem do servítky ústa, poďakujem a automaticky si opäť pôjdem vlastnou cestou.
A štve ma aj to, ak si ľudia začnú o mne myslieť, že keď to všetko automaticky a poslušne spravím, že tým pádom nemám žiadne pocity, city, názory. A štve ma, ak sa trápim pre niekoho, pre niečo, aj keď možno ani o to vlastne nestoja. Že som tu stále pre niekoho, o on to už berie automaticky. Automaticky netreba už nič vysvetľovať, nič hovoriť a debata sa vybaví v priebehu niekoľkých minút a obsiahne do seba všetko to "podstatné" - práca, počasie, deti.
Akoby sme si už nemali nič viac čo povedať...
Akoby sa čosi, kdesi, kamsi stratilo, vytratilo, odišlo, ostalo v odídenom, zabudlo, ponechalo na pospas komukoľvek, čomukoľvek...
Akoby sa svet zhmotnil len do povinností, slušných fráz, otrepaných klišé, pár esemesiek za týždeň, mesiac, pár viet cez prestávku na obed...
Akoby sme sa my ľudia zhmotnili do niečoho striktne prsne vyformovaného, akéhosi chladného, hranatého tvaru a stali sme sa len odliatkami čiernobieleho sveta.
Stratili sme čas. Čas na priateľov, skutočný čas na skutočných priateľov. Stratili sme potrebu byť si blízky - duševne blízky, aj keď automaticky berieme, že máme pri sebe priateľov od ktorých očakávame, že automaticky prídu na kávu, prídu pomôcť pri maľovaní, zomelú mäso, pomôžu pri jarnom upratovaní, zoženú aj nezohnateľné dévedečko, vyhrabú storočnú sukňu pre kamarátkynu dcérku, vybavia poťahy na lavice do kostola na svadobný deň....
Stratili sme pojem o čase a priestore. O čase, ktorý venujeme svojim priateľom a priestore, ktorý im venujeme. Lebo čas a "čas" , a priestor a "priestor" je bohovský rozdiel.
Nikdy nie je nič automatické. Teda okrem práčky, umývačky riadu, výrobnej linky vo fabrike, kávomatu a podobne. Ale aj tieto stroje, prístroje a zariadenia obsluhujem MY ľudia. A častokrát častejšie ako svojich priateľov. :(
Je mi z toho smutno. Ja skutočne automaticky spravím všetko a ešte aj čosi navyše z vyššie uvedného, ale.... Možno je to tým dažďom, čo mi ťuká do okna, možno je za tým pani Elisa, čo mi znie v ušiach a možno je to len moja automatická reakcia na to, keď vidím zautomatizovaný život mojich priateľov, i mňa samotnej. Aj ja sa pomaly, ale iste stávam automatom, len dúfam, že budem minimálne aspoň takým robotíkom ako bol Wall-E a budem držať dáždnik nad mojimi EVAMI, aj keď bude do mňa udierať blesk z každej strany (cha, a konečne budem mať žblnkavé vlasy - trvalé :)). Len nech sa to vždy a za každú cenu nebude brať automaticky. Čo ak budem potrebovať vymeniť nejakú tú súčiastku. Tú na duši. A tam s automatizáciou človek nepochodí.
Viem, že tu niekto je. A viem, že aj oni vedia, že som tu ja. A všetci proste vieme, že tu niekto je len pre nás...len niekedy stačí málo...pozvanie na kávu mimo automatickej návštevy, úprimné slová o tom, ako sa cítime pod psa, a miestami aj pod dvoch psov, alebo naopak, že skáčeme meter dvadsať od radosti, pretože ono a toto, nečakaný kvet, len tak vo všedný deň, alebo nanuková torta, správa, či mail obsahujúca viac než len pozdrav, stav počasia, konta, žiackej knižky, výkonnosti v práci, nevýkonnoti vedenia v práci....
...sme ľudia...
...cítime...
...vieme hovoriť....
no akosi zabúdame hovoriť srdcom.... :(
S láskou automaticky Vaša nepodarená Bárka
O automatizácii
02.04.2010 18:08:39
Komentáre
automaticky chvalim
Pocasie, ktore je typicky aprilove na mna vplyva tiez, takze stale mi chyba pohoda v dusi a pokoj.
Dnes som pisala priatelovi rozsiahly mail, kde som podrobne rozoberala moje momentalne stavy, citenia, vnutornu nespokojnost, co mi chyba a co by som chcela, keby...
Barka, verim, ze bude lepsie, ze nasi priatelia nas budu brat aj inak ako len automaticky:)
Automaticky
rád sa hojdám na stoličke
Celkom pekná