Leto sa nám prehuplo akýmsi zázrakom, vlastne prirodzeným javom do druhej polovici. A prirodzeným sledom udalostí sa stalo aj to, že moja maličkosť má po dovolenke. :(
Vlastne, vzhľadom na určité udalosti nem viem, či by som tam nemala dať radšej origoš smajlíka. Pretože všetko dopadlo inak, ako som si naplánovala, a hlavne ako som chcela, či ako by sa žiadalo.
Za prvopočiatočný úspech som považovala hlavne to, že som si akýmsi zázrakom dokázala zadovážiť dva týždne nepretržite dovolenku. Čo sa u nás v práci považuje za malý zázrak, či dokonca za čin hodný Nobelovej ceny. A potom som mala všetko krásne naplánované. Aby ste si nemysleli, nejednalo sa o dovolenku v luxusnom hoteli na vychýrenom letovisku, kdesi, kamsi pri slanej vode, ale na prostú dovolenku pri rodine, u našich západných susedov, v Českej republike, pekne krásne pri rodine. Tak to aspoň malo byť. Pekne krásne pri rodine. Ale!
Ale všetko dopadlo inak ako malo. Alebo to dopadlo presne tak ako malo??? Zrejme áno.
Moju maminku a sestru som nevidela presne dva roky. O to to bolo akosi ťažšie, že za tie dva roky som sa stala aj tetou, takže som sa neskutočne tešila na moju malú neter. A pod slovíčkom neskutočne mám na mysli, skutočne neskutočnú radosť. Tá však skončila hneď po prvých kilometroch, sediac v aute za mojou maminkou a jej druhým manželom, ktorí ma viezli do môjho dovtedy vytúženého dovolenkového raja.
Po niekoľkých kilometrov mi prišla správa od môjho síce bývalého, no v tú dobu ešte súčastného priateľa.. (teda od môjho ex, ale priateľa ako takého) v znení.. Vieš čo moja mila trhni si nohou a zabudni ze vobec existujem... Citujem presne. Svet sa mi po ceste akosi začal rozbíjať. Môj vnútorný svet. Pretože... pretože napriek faktu, že som sa s niekým rozišla, som robila všetko pre to, aby sme ostali priatelia. Pretože. Ono.. trhnúť si nohou... hm... fajn.. ale ako to spraviť, keď pred vami sedí vaša maminka, a vzhľadom k určitým zdravotným, aj fyzickým problémom, by to bolo nemožné. Pretože som nem chcela maminku po pár kilometroch nakopať, a potom, môj bedrový kĺb by to aj tak nem vydržal. A tak mi ostali len oči pre plač. A ten absolútne zapadol do búrky, ktorou sme práve prechádzali. No a potom... ako mám zabudnúť, že existuje niekto koho som kedy milovala, no a hlavne, ako zabudnúť na človeka, ktorého mám stále ako človeka rada, a ktorého si ako človeka vážim. Aj keď možno moje skutky o tom veľmi nenasvedčovali. Moje srdce však vedelo svoje.
A tak som sa nejak prerevala až do Čiech, k mojej maminke.
Kde sme si po strastiplnej búrkovej ceste dali na dobrú noc v skorých ranných hodinách medovinu, a šli spať.
Pri maminke bolo skvelo. Čo na tom, že sa pohádala so svojím manželom, pre mňa bolo dôležité, že na potulkách po Liberci sme zasadli do malej "hospúdky" a povedali sme si po rokoch veci, ktoré sme si nikdy nepovedali, a ktoré sme si mali povedať. Od maminky som odchádzala bohatšia o poznanie, že moja maminka je neskutočná liberalistka a hlavne, že nech sa v mojom živote rozhodnem ako len chcem, vždy bude pri mne stáť.
Išli sme k mojej sestre a hlavne a k mojej neterke. No a hlavne za mojimi žabkami, ktoré som nem videla už dva týždne. Tešila som sa na všetkých.. na sestru, ktorú som nevidela dva roky, na jej maličkú dcéru, na môjho švagra, ktorého som nevideli nikdy v živote, na moje žabky, ktoré mi neskutočne chýbali. Proste som si dovolila tešiť sa na všetko, na čo sa dalo. A po pár hodinách moja prostá radosť skončila na sprostú realitu, v ktorej som si uvedomila, že mňa a moju sestru nedelí len niekoľko stoviek kilometrov, ale hlavne delia nás osobnostné, povahové črty, názory, zažité, odžité, prežité.
Všetko sa v tej chvíli zmenilo na temný mrak, ktorý až do konca mojej dovolenky visel nadomnou. Áno, slniečko v podobe maličkej neterky síce svietilo, no večer čo večer prišla búrka a ja som potíšku do vankúša plakala nad trhnutím si nohy, až po neskutočné rozdiely medzi mnou a sestrou, ktoré však nikdy žiaľ, nezmením.
Neviem, čo ma trápi viac, či neodtrhnutá trhnutá noha, alebo uvedomenie si, že nikdy nebudem mať za priateľa vlastnú krv.. Neviem. Ale počas dovolenky som prišla na pár vecí.
1. Veci nie sú také ako sa na prvý pohľad zdajú - to na margo adresáta, podľa ktorého som si mala trhnúť nohou. Pretože, aj keď moje správanie nasvedčovalo niečomu inému, moje srdce hovorilo niečo úplne iné. A je mi neskutočne ľúto, že práve on to nepočul.
2. Rodinu si človek nevyberá - možno by som mala napísať, žiaľ, ale... V podstate viem, aká sestra je, a napriek tomu, čo sa stalo viem, že ma má istým spôsobom rada, aj ja ju.. Ale sú veci, ktoré sa nerobia, a sú slová, ktoré sa nehovoria. Napriek tomu, je to moja rodina.
3. Správnosť rozhodnutia - pochopila som, že som sa predsa len rozhodla správne. V tom zmysle, že napriek neskutočným komplikáciám, a neskutočným prekážkam som ostala predsa len tu, a zvolila som si cestu akú som si zvolila, a že som nezutekala a neutekala za sestrou, ale že som ostala neskutočne tvrdohlavou a s holou riťou som sa pustila do budovania nového domova pre mňa a pre moje žabky, spolu s mojim priateľom.
4. Spoznala som niekoho - môjho švagra. Človeka, ktorý ma o ten jeden, dva krížiky viac na chrbte, viac šedín na hlave, no hlavne človeka, ktorý dal šancu na spokojný život mojej sestre, napriek jej povahe. Človeka, ktorý aj keď ma nepozná, vo mne verí, a ktorý ostal mostom v našej rodine.
5. Dovolenku si človek môže naplánovať ako len chce, môže si vymodliť ukážkové počasie, no vždy príde búrka, po ktorej sa ukáže svet taký aký v skutočnosti je.
Moja dovolenka skončila. Moje dva týždne, ktoré mali byť 14 dňami oddychu, radosti a pokoja. Ale Ujo tam hore mi to zas zariadil po svojom. A ja napriek tým fackám, ktoré som dostala, som mu tentokrát vďačná. Pretože som si mohla maličkú prebaliť, pomaznať, ponosiť na rukách, so švagrom filozofovať pri pive, a mohla som prísť na to, že priateľstvo ako také je síce o činoch a faktoch, ale častokrát sa môžu ľudia mýliť, a že stratiť niekoho, koho máte radi, je síce bolestné, no napriek tomu ste vďační, že ste mali tú česť ho poznať, a že vyrovnať som sa stratou, či odtrhnutou nohou, je síce ťažké, a jediné, čo máte je sloník pre šťastie, spomienky, no hlavne nádej, že jedného dňa... Napriek tomu, že moja dovolenka dopadla dobre na bobra, som prišla po dvoch týždňoch domov nezlomená, aj keď možno smutná a ubolená, nepodajnná, aj keď možno porazená, a hlavne... konečne som sa tešila domov.. Pretože, všade dobre, doma najlepšie. A ja už svoj domov mám.
Dovolenka
01.08.2010 22:26:52
Komentáre
Baruska, vitaj doma:)
Aj my mame rodinu v okoli LIberca, i ked nie az taku blizku, sme stale v kontakte. Moje vztahy so sestrou...poslednych sest rokov takmer nulove, hoci sme si boli dlhy cas blizke, ani ma nenapadlo, ze raz to moze skoncit...rodinu si clovek nevybera...nemoze sa vsak ani neustale namahat nieco vyriesit, ked druha strana nema zaujem...
ziadnu nohu neodtrhaj, este ju budes potrebovat, ktovie, ci nebude treba niekoho nakopnut, ci aspon kopnut...
je krasne mat domov, citit sa v nom doma, mat pri sebe deti, byt jednoducho stastna...
prajem Ti prijemny pracovny tyzden, ludi, ktori Ta maju radi, ktorym na Tebe zalezi...
Ahoj Barka,
Slabá útecha, že aj iným sa to stane, alebo sú aj horšie prípady, alebo problémy stále boli a budú a neostáva nám nič iného len to riešiť a sa premôcť . Vieš asi je to tak, že stále tá najčerstvejšia, tá posledná rana bolí najviac, či to čas zahojí, alebo jednoducho sa stratia medzi tými každodennými bežnými starosťami ťažko povedať, v každom prípade ti prajem veľa síl a viac šťastia v živote .
Maj sa krásne, leto ešte stále je tu, tak si to ešte vychutnaj :)