Na mesto sadá hmla,
spolu s tmou
náhle ma ovládla,
nevidno hviezdy,
ani mesiac striebristý,
ani okno, za ktorým si Ty
a hľadáš moje svetlo,
ktoré na ceste životom
Ťa stretlo
a Ty vieš, že vedľa neho
žiť chceš.
V hmle, po tme ťažko hľadá sa
niekto ako Ty, ako ja sama,
niekto kto splní sny,
v perinách v noci snívané,
o niekom koho za oknom máme,
aj keď naše dlane siločiarami osudu
pretkané sú.
Otváram okno na duši,
nech tma a hmla ju naplní,
aby ráno,s vychádzajúcim slnkom
odišli do neba nadomnou
a otvorili okienko Tvoje,
aby bolo naše, moje,
aby slnko, deň nový
priniesol pokoj na duši,
a zahojil rany na dlaniach.
Komentáre
Bárko, fajn si střihla, až mě na duši pohladilo.
Jenže, na rozdíl od Tvého pojetí, prúskumáci nespočinuli v objetí, ani se nespalo, ale se šlapalo a posléze pronikalo a bojovalo a diversovalo a potom se zdrhalo))))))
Teda jakože, odpoutávalo, unikalo předem vymakaným spůsobem a trasou)))
Nechci se Ti nabourávat do poetiky, ale jsi mne normálně rozcitlivěla, děvče!
Pěkně by bylo, kdyby bylo. Ale nebylo. Jak říkám, objímání a povídání v posteli za mlžné noci, či dne, je výhrazeno ostatním druhům vojsk a civilistům :-))))))
Líbí se mi to celý, fakt nekecám!
Ahoj))
Fakt jsem furt u Tebe kolemjdoucí, nevím proč, ale neva.