Ako tak čítam dnes články, či už tu na blogu, alebo počúvam posledné dni ľudí, ostáva mi akosi smutno. Je veľa ľudí, ktorí si radšej želajú situáciu pred Novembrom 89, ako tí, ktorí vedia oceniť a vedia nájsť neskutočné pozitíva tejto historickej zmeny.
Sloboda. Slovo, ktoré skutočne znamená nesmierne veľa, aj keď je fakt, že môže byť zmanipulovateľná. Ale je len na nás, či si necháme vlastnú slobodu niekým, či niečím zmanipulovať.
Ja verím ľuďom, že sú pohoršení, rozčarovaní a možno sa cítia aj sklamaný z vývoja udalostí po Novembri 89. No sama za seba môžem SLOBODNE napísať, že ja sa nehnevám, nech sa mi osobne žije akokoľvek ťažko. Slovensko ako také je veľmi mladá krajina, veľmi malá, a dlhé roky žila pod nadvládou niekoho iného, niekoho silnejšie. Mnohí by povedali... vtedy to bolo ZSSR, dnes je to EÚ. My však potrebujeme niekam patriť a momentálne sami za seba nemôžeme ešte fungovať, na to sme skutočne primladý a primalý štát.
Mohla by som dať neskutočne veľa príkladov prečo som neskutočne hrdá na to, že sme si železnými kľúčikami vyštrngali pád Železnej opony, aj príklady na to, čo bolo možno vtedy lepšie, a čo je dnes horšie. Ale učíme sa. Učíme sa byť štátom, učíme sa na vlastných chybách, máme právo učiť svoje deti k vlastenectvu, národovosti, patricionizmu, a ako matka, ako žena, ako pracujúci človek, ako človek ako taký, narodený síce v ČR, no so slovenskou národnosťou a s občianstvom SR, som nesmierne hrdá, že som Slovenka, že moje deti sú Slovenky a milujeme túto krajinu.
Chcem sa poďakovať všetkým ľuďom, počnúc pánom Kňažkom, Budajom, Fedorom Gálom, Dubčekom (nech si tam v tichúčku hore odpočíva v pokoji), všetkým politikom, i bežným občanom,všetkým študentom, hereckej obci, novinárom, i reportérom, všetkým ktorí sa nebáli, prišli na námestie, povedali si a dosť, a pomohli našim otcom, našim matkám zmeniť veci, zmeniť politickú situáciu, pomohli narodiť sa demokracii, pomohli zrodu Slovenskej republiky.
Treba si však ešte jedno uvedomiť. Že za ďalší vývoj v našom štáte už nie je zodpovedná Nežná revolúcia, ale my samotní, naše deti, ich deti a deti ich detí. Je len na nás, koho si zvolíme, koho si vychováme a v akom štáte budeme žiť. A neprajníkom odkážem v nadnesenom a prenesenom význame...ak sa ti nepáči, môžeš ísť... Je to len na tebe, môžeš sa slobodne rozhodnúť. Dnes už áno... vďaka Novembru 89.
Kecať by sa dalo ešte veľmi dlho... Ale dosť bolo slov. Imaginárne si dnes pripínam Trikolóru priamo na hruď a s hrdosťou si užívam pocit slobody.
Môj príspevok k Novembru 89
17.11.2009 16:09:58
Komentáre
Bravoooo
Vystihla si to presne :-)
A víš, že Ti držím palce, Bárko?
Potom mi tátu vyhodili ze Strany, potom brácha zdemoloval Aeroflot, když jsme Rusákum natrhli kanduš v hokeji, konečně, potom jsem v uniformě chodil do diskuzního klubu příbramskejch politickejch vězňů, nejdřív mě chtěli zabít, potom jsme se zdravili na náměstí. A tak se nám ta trikolóra sejde možná i dneska. Na Jižním Slovensku asi určitě!