barka

S úžasom sledujem ako sa všetko s rýchlosťou tak neskutočnou mení.. nielen moja farba vlasov po niekoľkých rokoch, ale všetko… bývanie, práca, ľudia v mojom živote, moji najbližší a celý svet okolo. Je to prirodzené, to áno, to beriem, neberiem však tú rýchlosť…

Chcela by som mať hodiny tohto sveta… Nie na to, aby som pretočila ručičkami vpred, či vzad, z týchto snov som už dávno vyrástla.. len jednoducho pozastaviť čas.. sekundám pridať o pár sekúnd naviac.. aby sme plynuli, splývali, ovplyvňovali,či nechali sa ovplyvňovať život o niečo viac.. dlhšie.. do hĺbky bytia, žitia, nielen povrchne existenčne.

To mi nestačí. Byť súčasťou niečoho veľkého, zrniečko piesku nechávané napospas prílivu, či odlivu. Nechcem tak veľa. Len užiť si života. Východov a západov slnka. Ľudstva v tom najlepšom zmysle, lebo v ten zmysel, napriek jeho nezmyselnosti stále ešte akosi naivne verím. Nie, nemusím. Chcem. Vidieť. Cítiť. Dotýkať sa. Smiať sa viac ako minútu. Môcť sa smiať viac než pár minút a užívať si to bez sledovania času, či ešte môžem. Dotýkať sa oblakov, nechať nech mnou prejdu, nech ma pohladia, nech ma objímu. Sledovať ako rastú Žabky, a vychutnať si to sekundu po sekunde, nielen z rýchlika zastaviť sa a povzdychnúť “bože, tak rýchlo rastú”

Všetko skutočne tak rýchlo uteká.. a ja sa len nemo pozerám na svet okolo, ako na tečúcu veľkú rieku, ktorá ma miestami vie pohltiť takmer celú.. Pokiaľ však vidím brehy, tvárim sa že je všetko v poriadku. Aj plávať som sa naučila, aj preskákať vodopády, aj si užívať tíšinu, nenaučila som však ešte jednému.. spomaliť čas, aby som mohla aspoň na chvíľu z rieky vystúpiť a pozerať sa na jej hladinu.. to by som chcela….